PAPRADNO. V obci nemávajú hody cez leto, ako to býva vo väčšine obcí. Sú totiž spojené s vysvätením kostolíka, ktorý nesie meno svätého Ondreja. Spočiatku mávali len svätú omšu, posledné roky robia aj tradičnú zabíjačku. Nechýba pri nej veľká vatra.
Potrebujú veľký oheň
Starosta Papradna Roman Španihel hovorí, že rozdiel spočíva v počiatočnej príprave prasiatka ešte pred rozporcovaním. „Neobára sa horúcou vodou v žľabe, ale sa najskôr opáli na ražnej slame a až potom sa dočisťuje vodou. Chlpy, ktoré ešte zostanú, sa oškriabu nožom,“ inštruoval ešte pred zabíjačkou starosta. A tak aj bolo.
Prasiatko dvaja mäsiari Jozef Klabník a Tono Banínec najprv s pomocou ďalších chlapov dôkladne zo všetkých strán poopaľovali. Keďže išlo o veci s ohňom súvisiace, nemohli ako asistenti chýbať ani hasiči. Potom ho dôkladne vyumývali veľkými kefami, dočista oholili a až po všetkých týchto úkonoch vyvesili a šikovne rozporcovali. Všimli sme si ešte jednu zaujímavosť. Pri opaľovaní stiahli chlapi prasiatku aj ratice a rozhadzovali ich medzi ľudí. Aj to je vraj tradičné. „To sa robí pre šťastie,“ vysvetlil jeden z mäsiarov.
Dobroty chutia inak
Pre papradnianske hody prišli o život tri prasiatka. „Dve stoštyridsaťkilogramové ešte pred ukážkovou obecnou zabíjačkou, aby sme stihli pripraviť výrobky. Ľudia, ktorí prichádzajú na hody, majú tak možnosť ochutnať špeciality,“ povedal starosta Španihel. Ukážková sa robí na hodoch. „Prasiatko sa do večera spracuje, ľudia sa po zabíjačke môžu pozabávať a večer bude ešte hodová zábava v kultúrnom dome. Na stoloch sa objavia výrobky z dnešnej zabíjačky,“ prezradil starosta. Podávajú sa klasické papradnianske jelitá, pečené mäso, tlačenka. Opaľovanie kože poznať aj vo výrobkoch, majú špecifickú chuť. Sú celkom iné, ako keď sa prasa len obára. „U nás sa len takto robí zabíjačka. Pamätám si ju aj z detstva a som aj vyučený mäsiar, tak viem posúdiť prečo je opaľovanie na chuť výrobkov dobré,“ povedal Jožo Klabník.
Aj slaninka je svojská
Že si v Papradne prasiatko opaľovali aj na domácich zabíjačkách, potvrdili aj ľudia z obce, ktorí sa prišli pozrieť na obecnú zabíjačku. „Veru sa takto opaľovalo, nikdy sa neobáralo,“ povedal pán Baštek. „Slaninka sa nasolila, zaudila a dala do sucha, do nádoby, aby vydržala,“ dodal. Veď zimy bývali v doline dlhé. Jeho kamarát Jozef ešte pridal, že v Papradne majú teda aj slaninu špeciálnu a má aj špeciálny názov geľata alebo geľatková slanina.
Anna Zboranová si tiež pamätá, že pri domácej zabíjačke si prasiatko pekne najprv poopaľovali. „Jój, potom sú výrobky celkom iné. Ale aj masiarovi treba uliac po pohárku,“ dodala.
Olovo, tajný zoznam a gric
Na zabíjačke sme sa dali do reči aj s Lenkou Jandušíkovou z folklórnej skupiny Podžiaran. Rozhovorila sa okrem zabíjačky aj o rôznych zvykoch, predvianočných aj vianočných. „Keď sme pátrali po rôznych tradíciách, dozvedeli sme sa, že sa na Ondreja aj v Papradne lialo olovo,“ hovorí Lenka. Podľa obrazcov, ktoré sa vytvorili po naliatí tekutého olova do studenej vody, si mohli dievčatá vyveštiť, aké zamestnanie bude mať ich manžel. Staré ženy majú na to aj tajné návody. „Vždy sa vymýšľali rôzne somariny a niektoré babky tu majú ešte pospisované návody, ako vylúštiť z rôznych tvarov, ktoré sa vytvoria, čo predznamenávajú. Pani Julka Bašová, ktorú u nás v dedine každý volá Anjelka, má ešte tieto veci určite odložené,“ prezrádza Lenka.
Rozhovorí sa aj o zvykoch na vianočné sviatky. Na Štedrý deň chodia mládenci po obci dodnes. „Kedysi chodievali chlapci zaspievať najprv na faru pánovi farárovi, aby posúdil, či im to ide dobre. Keď si ich pán farár vypočul, tak im pridelil určité rajóny, kadiaľ ktorí majú ísť s betlehemom a spievať,“ povedal Lenka. Chodievali aj s gricom, zaspievali, zavinšovali. „Gric bol chlap poobliekaný v kožušinách a omotaný reťazami, na hlave mal hroznú masku, cez ktorú mu nebolo vôbec vidieť do tváre a strašil deti. Toto sa stále dodržiava,“ hovorí Lenka.
Z plných pľúc a vinšovanie
V Papradne je veľmi svojská a neopakovateľná atmosféra aj na polnočnej omši. „To preto, lebo vianočné piesne sa u nás v kostolíku spievajú z plných pľúc. Býva to Tichá noc presvätá noc. Spievavala sa kedysi len u nás, ale teraz ju už spievajú aj v niektorých iných dedinách. Je však naša, typická pre Papradno. A potom to býva ešte Glória,“ vysvetľuje Lenka. Dodáva, že býva malá aj veľká glória. „Keď betlehemci chodili po domoch, pýtali sa, či chcú ľudia zaspievať malú alebo veľkú glóriu. Podľa nej im potom ľudia aj nadelili,“ hovorí mladá folkloristka.
Samozrejme, pri vstupe do domu nesmie chýbať vinšovanie. To nerobia len betlehemci, pamätá si naň aj Lenka ešte z detstva a tradíciu dodržiavajú. „Ščascitujem vám na tyto nové, nastávajúce sviatky, aby vám dal Pánboh, zdravia, ščascia, hojného božského požehnánia, na statečku rozmnoženia, na dzietkách potešenia a na poli hojných úrod a po smrci večný život a včetko čo si od Pána Boha žiadáce a pýtáce,“ spustí odrazu mladá žena. Dodáva, že si všetko pamätá doteraz. „Moja babka, vždy keď vstupovala do nášho domu na Vianoce, boli to prvé slová, ktoré sme počuli. Takto pekne nám zavinšovala. Aj my si preto udržiavame takúto tradíciu.“
Kúsok leta
V jednom zo stánkov na hodoch ponúkali aj ľudové lieky – rôzne bylinkové zmesi na voňavé čajíky pozbierané z lúk v okolí Papradna. Siahli sme po čajíku proti nachladnutiu. „Je v ňom slez maurský, trezalka, nechtík, rebríček, materina dúška ...,“ začala vymenúvať Zdenka Mituníková.
Bylinky sama aj nazbierala. Na zber treba aj špeciálny čas, aby v zime, keď je všade sneh, fujavica a treskúci mráz odrazu v miestnosti, kde sa podáva čaj, zavoňala rozkvitnutá lúka. „Zbierať sa preto musí v pekný deň, keď svieti slniečko a najlepšie je pred splnom alebo počas neho. Treba však mať aj dobrú náladu,“ prezradila pani Zdena.
Dodala ešte, že v noci ona na zber nechodí. „To sú celkom iné bylinky, ktoré majú až magickú moc. A také ja nemám,“ usmievala sa potmehútsky pani, a tak sme aj mali nutkanie nakuknúť do jej tajných zásob, či by sme predsa len niečo nenašli.
Trasenie plotov a veštenie
Na rôzne magické úkony, ktoré sa spájajú so stridžími dňami, ako je Katarína, Ondrej, Barbora či Lucia si však zaspomínala. Deň Ondreja bol napríklad bohatý na veštby o vydaji, objavovali sa však aj počas iných dní. Ľudia verili, že človek má svoj osud určený od začiatku hneď pri narodení a aj dievča má osudom určeného muža. „Plotmi sme triasli na Ondreja ako také dievky, aby sme si takto privolali budúceho muža,“ spomína si pani Zdenka.
O zvykoch sa píše aj v kalendári na rok 2013 Od koľady po koľadu, ktorý vydala Základná škola Papradno a objavil sa aj v stánkoch na hodoch. Zostavila ho podľa rozprávania ľudí z obce aj svojich predkov či vlastných skúseností Margita Bulíková. Spomína sa v ňom aj to prečo sa večer počas Ondreja stretávali dievky. „Dievky sa poschádzali na grunce, každá držala v ruke hrotek a hrabovú halúzku. Rozbehli sa na všetky strany a zastavili sa až pri dome svojho milého. Poobzerali sa okolo seba a keď ich nikto nevidel, triasli plotom,“ píše sa v kalendári. Hovorili pri tom zaklínadlo, aby im dal Ondrej „znac“ akého muža budú „mac“. Neskôr ešte hrabovou halúzkou poometali dom a zaklínali znovu. „Potom výskokom bežali na miesto, kde sa mali stretnúť. Spolu sa vybrali k trom brodom a trom schozelniciam (sútokom troch potokov). Tu si načreli po troche vody do hrotka a umyli sa v nej. Takto si mali privábiť milého a pripútať si ho k sebe,“ píše sa ešte v kalendári.
Halušky a halúzky
Zdenka Mituníková si pospomínala nakoniec aj na Luciu, ako varili halušky s lístočkami, aby si tiež vyveštili budúceho muža. „Na Barboru sme zase trhali čerešňové vetvičky. Dali sme ich do vody, aby nám do Vianoc rozkvitli. Vymieňali sme čistú vodu každý deň,“ hovorí. Bolo dôležité starať sa, aby konárik vykvitol. Veštiť mal totiž pevné zdravie.
Na advent už musel byť podľa pani Zdenky pokoj. „Odopierali sme si aj výdatné jedná, akým bolo tiež mäso,“ hovorí pani Zdenka, mrknúc očkom po zabíjačkových špecialitách na stoloch vedľa stánku.
Čaj troch farieb a zábava
Od miestnej bylinkárky sme si odniesli aj dobré rady, ako sa liečiť a jeden, podľa upozornení miestnych ľudí, vraj zázračný čajík. Ten išiel na odbyt najviac. Pýtali si ho viacerí kupujúci. „Keď ho navaríte, bude modrý, keď trochu vychladne ozelenie a keď ho osladíte medom bude červený,“ dozvedeli sme sa. Vyskúšali sme. A naozaj. Bol taký, ako ho opísali.
Hody pokračovali v Papradne v pokojnejšom duchu slávnostnou omšou v kostolíku. Neskôr vystúpila v kultúrnom dome skupina Kortina. Ľudia sa zabávali aj pri vystúpení folkloristov z Podžiaranu, ktorý zahral scénku so starosvetským námetom. Išlo o príhodu s nakukačom. Nakukačom volali v dedine človeka, ktorý chodil k ľuďom po vážnej chorobe namiesto doktora, aby zistil, či ešte žije. Samozrejme, poňali ju humorne. Nechýbalo ani pásmo piesní mladšej aj staršej zložky Podžiaranu, žien a chlapov. Na záver bola hodová zábava.
Na ondrejovských hodoch v Papradne sa veru každý dozvedel, popil si, zakúsil si, zaspieval si, potancoval si, aj si odniesol, čo obľubuje. Ak ste tam neboli, určite sa na ne o rok musíte vybrať.
