„DAJ TO DOBRÉ, čo môžeš a nečakaj, že sa ti to vráti.“ Tak znie motto, podľa ktorého žije a pracuje, spisovateľka a blogerka, rehoľná sestra Damiána alebo, ako ju viacerí poznajú, Marcela Bagínová. Rozhodnutie stať sa rehoľníčkou dozrievalo v nej pomaly. Dnes je „Mariankou“ a je spokojná. Prácu by nemenila, často ju vníma ako oddych.
Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete rehoľnou sestrou a čo vás k tomu viedlo?
- Toto rozhodnutie dozrievalo vo mne pomaly. Vždy som si myslela, že Boha potrebujú iba staré babky a hovorila som si, že ja sa tiež budem modliť, ale až keď budem stará. No Boh si o tom myslel niečo iné. Zoznámila som sa s rehoľnými sestrami, a potom to šlo. Z domu som odišla hneď po skončení gymnázia.
Ste jedináčik. Ako rozhodnutie stať sa rehoľníčkou prijali rodičia a okolie?
- Myslím, že to nebolo pre nikoho ľahké. Mama plakala, ocino mlčal a ja som tiež po prvýkrát odišla na dlhý čas od ľudí, ktorých som milovala. No chcela som to, a tak som tvrdohlavo prekonávala jednu prekážku za druhou. Okolie to prijalo rôzne. Niektorí mi neverili a vyhlasovali ma za blázna. No boli aj takí, ktorí mi pomáhali, modlili sa za mňa. Jednoducho priatelia.
Patríte do Kongregácie Dcér Božej Lásky, ľudovo „Marianky“. Čo je pre túto rehoľu špecifické?
- Povedané v skratke: Robiť dobro, rozdávať radosť, pomáhať ľuďom na ceste do neba. Byť s ľuďmi a slúžiť im. Zakladateľka tejto rehole bola veľká v tom, že posielala sestry tam, kde bolo treba. Nevytýčila im presne stanovenú cestu. Ak bolo treba, aby pracovali v nemocnici, tak šli tam, ak ich niekto potreboval v škole, tak šli tam. V súčasnosti sa sestry na Slovensku venujú školskej katechéze, robia duchovné obnovy pre dievčatá a ženy, vypomáhajú vo farnostiach. Pomáhajú v pastorácii pri týraných ženách. Špecifikom je práca v materských školách.
Život rehoľných sestier v kláštornom spoločenstve je určite odlišný od života ostatných ľudí. V čom je najväčší rozdiel?
- Keďže naša rehoľa patrí medzi apoštolsko-kontemplatívne, tak dni sú pretkané prácou a modlitbou. Spoločnou i individuálnou. Každá sestra je zamestnaná. Neprispieva nám ani biskupský úrad a neživí nás ani charita, ako si to mnohí myslia. Každá rehoľa žije podľa určitých pravidiel, konštitúcii. Tie naše, okrem iného hovoria, že ak budú naši rodičia chorí a starí, tak je našou povinnosťou sa o nich postarať. Preto, aj keď nosím habit a som rehoľná sestra, teraz nežijem v kláštore, ale so svojimi rodičmi a starám sa o otca, ktorý je na invalidnom vozíku. A keďže nemám v pláne byť príživníkom štátu a rozšíriť rady nezamestnaných, tak pracujem. Dva dni v týždni učím v Základnej škole v Ilave.
Keby ste si mali zvoliť iné povolanie, čo by to bolo? A volili by ste vôbec niečo iné?
- Nie, nemenila by som. Nie je dôležité to, čo človek robí, ale či to robí s láskou a či ho to baví. A mňa moja práca baví. Niekedy ju vnímam ako oddych.
Ste autorkou mnohých kníh pre deti i dospelých. Kedy ste napísali svoju prvú rozprávku a o čom bola?
- Keď som vedela písať všetky tlačené písmená. Naučila ma ich moja mama, ktorá bola učiteľka a učila ma v prvej a druhej triede. Najskôr som písala svoje rozprávky tajne. Väčšina z nich bola o zvieratkách. Inak rozprávky boli súčasťou môjho detstva. Rodičia mi ich čítali každý večer z krásnych ilustrovaných kníh alebo si ich vymýšľali. A mňa to jednoducho bavilo. Robila som to, čo robili oni, ibaže „po svojom.“
Čo vás pri písaní inšpiruje najviac a odkiaľ čerpáte námety?
- Zo života, z počúvania, či načúvania ľudí, detí... . Z toho, čo sa stane. Ja tomu hovorím, že píšem to, čo mi brnkne do nosa.
Dve knihy Čriepky života a kniha Aké darčeky nosí Ježiško sú vašimi debutmi. Kedy vyšli a o čom sú?
- Sú to moje prvotiny. Obe vyšli v Karmelitánskom vydavateľstve. Myslím, že to bolo v roku 2010. Tá prvá, Čriepky života, vyšla v edícii Čítanie pre ženy. Je to súbor mojich, už predtým napísaných blogov – príbehov zo života. A tá druhá? Je o Vianociach a tiež o tom, že Ježiško nenosí Lego a bábiky, ale lásku.
Vraj vás pri písaní „postrčil a povzbudil“ spisovateľ Daniel Hevier. Je to pravda?
- Je. S Danielom som sa zoznámila cez facebook. Dva dni pred Silvestrom som mu poslala jeden blog, a on mi na to odpovedal: „Prepíš to, bude z toho kniha.“ Zabávala som sa, že je to silvestrovský žart. Neskôr sa ukázalo, že nebol. Dano je človek, ktorého si veľmi vážim a je pre mňa vzorom nielen v písaní, ale aj v živote.
Napísali ste mnoho ďalších knižiek. Aké a komu sú venované?
- Venované? Deťom aj dospelým. Poznám jednu starú pani, ktorá, keď si prečíta rozprávku povie: „Ach, ako som sa potešila, v tých príbehoch je toľko dobra a krásy.“ A potom, že rozprávky nie sú pre dospelákov... Ale poďme k mojim ďalším knihám. Šesť z nich vyšlo v roku 2011 a viac-menej sú určené pre deti predškolského veku. Prinášajú príbeh anjelika Riška, ktorý im pomáha poznávať písmená, čísla, ročné obdobia, farby, svet a zvieratká. Skôr, ako sa jednotlivé básničky objavili knižne, prešli si dlhú cestu. Učila som v materskej škole a v triede som mala chlapca Riška, ktorý ochorel na rakovinu. Bol to skvelý kamarát, statočný bojovník. Spolu s deťmi sme mu kreslili obrázky, keď bol v nemocnici. Modlili sme sa za neho a verili sme, že zvíťazí. No nestalo sa tak... . Zomrel. A naša škôlka dostala anjela. Aby sa nám ľahšie učilo, tak sme to skúsili v básničkách. A tie sa neskôr skryli do knižiek.
Potom ešte prišla na svet kniha: Jonáš a veľryba, ktorá opisuje známy biblický príbeh. Rozpráva ho Jonáš. Je v nej viac dramatizácie a priamej reči. Príbeh Jonáša je príbehom každého jedného z nás.
Moja posledná kniha je z iného súdka. Volá sa Fíha a abeceda. Oslovila ma moja známa Martinka Jeleňová, ktorá robí pre decká projekt Fíha Tralala, či by som jej nenapísala text o písmenkách, zameraný na artikuláciu. Tak som sa do toho dala a pripravujem jej ďalšie časti.
V Ilave sa nedávno predstavil divadelný súbor Leua s predstavením Aj anjeli to majú ťažké. Ste autorkou i režisérkou scenára. Predstavíte pár slovami divadlo a jeho činnosť?
- Ach, Leua. To je kapitola sama o sebe. V cirkvi sme prežívali Rok svätého Cyrila a Metoda. A tak nám v ilavskej farnosti, kde učím v škole, napadlo, že by sme mohli s deckami nacvičiť nejaké divadlo. Raz som to hovorila môjmu známemu, ktorý sa mimochodom v tom čase sťahoval do Ilavy a má hudobnú skupinu. Robí zvukára a jemu sa tá myšlienka veľmi zapáčila. Poznal viac ľudí, odborníkov a chytil sa toho. Urobili sme konkurz. Napísala som scenár, on urobil hudbu, piesne, prihlásila sa kostymérka. Po čase vzniklo prvé dielo s názvom KaM. V preklade Konštantín a Metod. Prešli prázdniny a herci, teda od štvrtákov až po dospelákov, sa pýtali, čo bude ďalej. Medzitým zo strany MAS vyšla požiadavka, že by sme sa mohli zapojiť do projektu a pripraviť hru od slovenského autora, prezentovať tam našu ľudovú kultúru a tradície. A tak sa pokračovalo ďalej. Napísala som scenár podľa mojej knihy Aké darčeky nosí Ježiško a hre som dala názov Aj anjeli to majú ťažké.
Okrem spomínaných činností sa venujete aj blogovaniu. Prečo a odkedy ste blogerkou?
- Blogujem aj preto, že rada „rýpem“, dávam otázky bez odpovedí alebo ponúkam odpovede bez otázok. Ukladám na papier to, čo prináša život; ľudia, ktorých stretávam alebo čo mi prebleskne mysľou. Často tam nájdu čitatelia aj to, čo sama prežívam. Blogovať som začala na vysokej škole počas štúdia teológie. Mali sme tam predmet rétorika, ktorý nás učil profesor nadšený myšlienkou šírenia dobrých správ nenásilným spôsobom. Hovoril nám o ľuďoch, ktorí píšu, aby iných zneistili, pretlačili na stranu zla a pýtal sa nás, dokedy budeme mlčať a nepohneme pre tých druhých ani prstom. Mala som akčného spolužiaka, urobil celej triede blogové účty. No myslím, že láska k blogovaniu ostala len štyrom z celej triedy. Medzi nimi som aj ja.
