PAPRADNO. Viete, čo vlastne robíte, keď driščíce, prečo a kedy sa chodilo po dedine s Emíľom alebo čím sa kedysi liečilo beľmo, či ako sa opekali huby na šporheli? Dozvedeli by ste sa to v Papradne.
Od mladších obyvateľov však už asi ťažko, starší by vám ešte čo-to povedali. Tí však odchádzajú často nepozorovane, ani to veľa ráz nepostrehneme a s nimi aj spomienky. Keď ich nikto nezachytí, zmizne aj kus zo starého života na dedine. Zachrániť sa ho pokúšajú v papradnianskej škole.
Zachraňujú ľahko pominuteľné
„Mala som veľmi pekné detstvo. My sme neboli bohatí peniazmi, ale tak inak. Veľa si pamätám aj zo zvykov na dedine. Mama nás domácimi receptami liečila, tato ma brával na rôzne akcie, napríklad na Jána. On si tam zapískal na píšťalke, zaspieval a ja som kadečo videla, počula,“ spomína si Margita Bulíková, ktorá teraz učí deti v škole regionálnu výchovu. Dodáva, že asi po otcovi zdedila vzťah k miestnych tradíciám. „U nás sa schádzali aj ženy na driapanie peria. Ale aj my sme chodili inde. Spomínam si na jednu babku. Taká drobná kôpka s množstvom spomienok to bola. Ani nesedávala za stolom, ale vždy sa hriala pri šporheli. Pomaličky si drapkala do misky a rozprávala a rozprávala. O vílach, svetlonosoch a všeličom inom,“ vracia sa v spomienkach pani Margita.
Aby sa vzácne spomienky starých ľudí, ich rozprávanie, tradície nestratili, odhodlala sa, že urobí niečo pre ich záchranu. Starí ľudia sa totiž pominú, často ani nepostrehneme, kedy a s nimi odíde aj kus starého sveta. Keď sa aspoň zlomky minulosti nezachytia, sú nenávratne preč. „Samozrejme, že keby viacerí ľudia ochotne nepomáhali, nepodarilo by sa nám so žiakmi urobiť nič. Som im veľmi vďačná,“ hovorí Bulíková. Podporu našli aj v škole a niečím prispeli aj členovia folklórnej skupiny Podžiaran.
V papradnianskej škole sa podarilo vytvoriť už tri kalendáre, slovník miestneho nárečia a v máji pripravujú otvorenie regionálnej izby. Prvý kalendár bol zameraný na typické papradnianske jedlá, druhý na zvyky a v treťom sú návody ako zaháňať niektoré choroby. Či sú ľudové liečebné postupy aj zaručené, to sa dá len ťažko s určitosťou tvrdiť.
Kalendáre, ohlasy a kam putujú
Kalendár vydávajú v škole už tretí rok. „Kalendár zvykov je väčší, lebo aj textov je viac. Písané sú v spisovnej slovenčine, ale miestami prechádzajú aj do papradniančiny. Prvý je len v našom jazyku a na tento rok je to zase zmes spisovného jazyka a nárečia,“ hovorí pani Bulíková.
Za niektoré výrazy sa aj ospravedlňuje. Je však absolútne jasné, že bez nich, či uvedených v pozmenenej podobe, by vyznievalo rozprávanie umelo, neprirodzene. „Čo sa týka ľudového liečiteľstva, u nás v Papradne sa napríklad hovorievalo - Šípky, trnky, lohyne, všetko v rici pohyne. Chcela som dať v črevách, ale to už by nebolo ono a viacerí ľudia moje rozhodnutie odobrili. Vraj by to už nebolo zo života,“ usmieva sa pani Bulíková.
Na kalendáre má aj ohlasy. Napríklad na „zákusek“, za ktorý považujú v Papradne huby na šporheli. „Upozornil ma jeden pán, že sa tam dávajú aj s hlúbikom. Myslela som si, že aby sme ich mali za čo chytiť, keď ich dávame dolu. Ale je to pre iné. Aby vraj červíky, ktoré sú v hlavičke, vyšli cez hlúbik,“ tlmočí pani Margita pripomienku.
Pamätníkom z obce sa kalendáre veľmi páčia. Potešila ju jedna babička, ktorá ju zastavila na ulici a povedala jej, že ju kalendár veľmi potešil.
To, čo v škole učiteľka s deťmi vyrába, putuje aj do zahraničia a tiež často končí ako netradičný darček pod stromčekom.
Na Šibáky nosia Emíľa
Z kalendára, ktorí vydali minulý rok, sa dozvedáme veľa o tradičných zvykoch v Papradne. Je väčší, lebo aj textov je viac. „Teraz máme taký svadobný čas. U nás býval na konci januára a vo februári, lebo potom už nemali ľudia kedy. Je v ňom napríklad, ako odprosovali mladí rodičov pri svadbe, ako svokra vyniesla mladým hore periny do izby a dala sa neveste napiť sladkého mlieka, aby mala pekné deti,“ vyberá z kalendára Bulíková. Pred Škaredou stredou zase ľudia v Papradne vyumývali poriadne všetky hrnce, aby v nich nezostalo ani kúsok mastného. „Potom už totiž nastal pôst a nesmelo sa nič mastné. A mať ho aj v hrnci by bol hriech.“ Na Šibáky nosili z handier urobeného panáka Emíľa, s ktorým vyvádzali šibači rôzne somariny.
O zvykoch rozpráva Margita Bulíková žiakom aj na regionálnej výchove. „Nie sú to hodiny, kde sa odpovedá. Deti robia iba projekty. Teraz som im dala napríklad opísať ako strávili Štedrý deň, od začiatku až po koniec večere. Už som veľmi zvedavá, s čím prídu,“ usmieva sa učiteľka.
Ako zaháňali v Papradne choroby
Rôzne zaujímavosti sú aj v kalendári na tento rok, kde sa hovorí o tom, ako sa zaháňali choroby. „Keď mal človek beľmo, prestával vidieť, tak sa napríklad sušili hovienka od malého decka. Usušené sa potom rozdrvili na prášok, a tým sa oči zasýpali. Ale muselo to byť od dieťaťa, ktoré je len dojčené. Boľavé oči sa tiež zastriekavali materským mliekom. Nad niektorými vecami sa pousmejete, ale robilo sa to,“ hovorí pani Bulíková.
Miestni jej porozprávali vraj aj o rôznych zaklínadlách, napríklad ako sa liečili ľudia, ktorí mali ostudy (vyrážky). Okrem iného aj striasaním rannej rosy zo sliviek na svoje úplne nahé telá. To však už v kalendároch nenájdete. Možno ďalšia téma na spracovanie.
Aby ste sa na doline dorozumeli
Slovíčka do slovníka nárečia pozbierala pani Bulíková so žiakmi. „Nosili mi ich takmer dva roky na regionálnu výchovu. Dala som ich do počítača, a potom sme ich upravovali podľa abecedy. Niekedy boli dvakrát aj trikrát. Napríklad driščic znamená aj spadnúť, aj dať po hube. Tak tam sme dávali pre vysvetlenie aj vety,“ hovorí Bulíková.
Mnohé slová sa veru používajú dodnes.
Otvorenie izby
Najbližšie v škole pripravujú otvorenie regionálnej izby. „V izbe bývalých revolučných tradícií. Zachránili sme z nej po likvidácii po roku 1989 nejaké veci. Chodili sme však aj po starých ľuďoch, deti mi tiež nosili. Veľa už je urobené, ale ešte dosť chýba. Potrebujeme ušiť periny, urobiť žŕdku na ktorú ich zavesíme, aby to vyzeralo ako v ozajstnej papradnianskej chalupe. A staré ženy nám poradili, že okolo svätých obrázkov sa u nás dávali také robené kvety z krepového papiera. Tak aj to,“ robí nahlas plány do budúcnosti pani Bulíková.
