PAPRADNO. Za obeť hodovaniu a tradičným zvykom padlo dobre živené prasiatko. Majstrom mäsiarom išla robota od ruky, a aj napriek silnému vetru, ktorý dul so všetkých strán, ich humor neopúšťal. „Varíme tu kapustnicu, vyrábame jaternice, tlačenku, klobásky a uliať slivovice do čaju nemá kto,“ skonštatoval žartovne uzimený mäsiar Vlado.
Našťastie sa našla dobrá duša, ktorá chybu napravila a po horúcom čaji sa majstrovi Vladimírovi ihneď lepšie rozprávalo. „Vstávali sme ešte za tmy, lebo bolo treba oheň rozložiť, vodu zohriať, krúpy uvariť, prasa zabiť, očistiť. Kto pozná pravú dedinskú zabíjačku vie, že všetko musí byť vopred prichystané. Premyté krúpy, očistená cibuľa, cesnak, zaviazané vrecúška na tlačenku, nič vás nesmie prekvapiť," vysvetľuje pradávny postup majster Vladimír.
Tradícia musí zostať zachovaná
Ľudia, ktorí si zabíjačkový zvyk spájajú so zimou a sviatkami, chodia do Papradna pravidelne. Tvrdia, že bez zabíjačkovej kapusty s jelítkami, či dobrej klobásky si sviatky nevedia predstaviť. „Aj keď v Považskej Bystrici bývame v byte už niekoľko rokov, na zabíjačkový tanier do Koliby chodíme pravidelne," hovorí pán Gajdoš. „Kedysi s nami chodili aj deti, ale teraz majú už iné záujmy. Zvyky predkov však ovládajú dokonale,“ dodáva.
Juraj z Beluše priviedol do koliby manželku aj desaťročnú Klárku z rovnakého dôvodu. „Mladšia generácia zabúda na zvyky predkov. Ako malý chlapec si pamätám na ten netradičný deň, keď bola domácnosť hore nohami. Hora mastného riadu patrila, samozrejme, k tomu. Zabíjačka bola veľká vec. Manželka a dcéra nevedia, o čom hovorím, takže tu je pre ne ukážka naživo."
Hostina, čerti a veselica
Vonku sa varila kapusta, krájala slanina, porciovalo mäso a v teplučkej kolibe sa podávali dobroty, ktoré mnohí považujú za národné špeciality. Aj keď trošku hlučnú, ale dobrú chuť, pribehli zaželať i čerti s dlhokánskymi chvostami. Strach z nich vystriedala radosť z príchodu Mikuláša s batohom sladkostí, ktorý povozil deti na koči v konskom záprahu.
Majiteľku Koliby Papradno sme v čase našej návštevy odvolali z kuchyne. Ani veľmi nevnímala, čo sa deje okolo, pretože roboty mala viac než dosť. „Večer nás ešte čaká veselica, takže nevieme, kde nám hlava stojí,“ povedala v rýchlosti Anna Beníková, ktorá robila všetko preto, aby ľudia odchádzali spokojní a zišli sa tu opäť o rok.
