PRUSKÉ. Prvý raz sa dostala na Pohodu v roku 2000 so spolužiačkami zo 4.D trenčianskej obchodnej akadémie. „To bolo ešte na výstavisku. Pravidelne chodím na festival posledných šesť rokov. S kamarátmi, kolegami z práce. Vždy sa chcem zabaviť," tvrdí Lenka Janečková.
Posledný ročník sa skončil pre ňu úplne inak, a bohužiaľ, spomienky naň jej zostanú po celý život. Práve ten jej mohol vyhasnúť pod stanom, ktorý sa nečakane zrútil.
Do roka a do dňa
Kto by si pomyslel, že budeme o Lenke písať v iných súvislostiach, ako tomu bolo pred rokom? Herečka divadla Malá múza z Ilavy získala so súborom za hru Trasovisko hlavnú cenu v Novom meste nad Váhom na Festivale Aničky Jurkovičovej, a porota označila jej účinkovanie za najlepší ženský herecký výkon.
Lenku sme navštívili v rodičovskom dome, kde nachádza podľa nej potrebný pokoj. Vie, že témou nášho rozhovoru nebude divadlo, ale festival Pohoda. „Mama mi volala v sobotu, že majú byť búrky. Viem, že na Pohode bolo vždy všetko v poriadku a organizátori dbali na to, aby sa nič nestalo. Zažila som búrky aj tam, no vedela som, že vždy sa dalo ukryť v niektorom zo stanov. Tak tomu bolo aj teraz," hovorí o nešťastnej udalosti.
Tri sekundy
V sobotu sa s priateľmi zdržali v stanovom mestečku asi desať minút, aby sa dohodli s ostatnými, že sa stretnú na niektorom z koncertov. Štvorica sa šla skryť pred dažďom.
„Prechádzali sme okolo Toy Toy búdiek a zo žartu som utrúsila, že sa môžeme skryť aj tam. Kamarátka Maťa sa ich služby s priateľom naozaj chystala použiť, a tak som zostala s kamarátom Tomášom sama. Dostali sme sa na kraj stanu O2. Tam som opäť zo žartu povedala, že dúfam, že to konštrukcia vydrží. Ubehli asi tri sekundy. Pamätám si, že nadvihlo konštrukciu. Ostatné som vnímala ako v spomalenom filme. Podfúklo stan, a ja som sa rozbehla niekam preč. Nepamätám si celkom nič, len malý moment, keď som vnímala, že ma Maťa drží a hladká za ruku. Uľavilo sa mi, že sa to nestalo jej, a že je v poriadku," dodáva Lenka.
„Nevedela som, kde som, čo sa deje. Mala som problém zorientovať sa v čase. Vedela som, že sa volám Lenka Janečková, hrám divadlo, myslela som si, že Pohoda ešte len bude o nejaký mesiac," hovorí mladá žena o tom, čo bolo po precitnutí v nemocnici.
Vydýchli si
Počet zranených bol veľký, a ak by nebolo nových pacientov toľko, skončila by Lenka namiesto na chirurgii asi na „Iske". „Volal nám jej kamarát, ktorý povedal, že na ňu spadol stan. Mysleli sme, že taký, obyčajný. Cestou do Trenčína sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Hľadali sme ju po chodbách, až sme ju našli pri CT. Ležala na vozíku a ja som vedela, že je zle. Kameň zo srdca mi spadol až vtedy, keď som videla, že môže hýbať, rukami, nohami. Spomenula som si na príhodu spred troch rokov, keď sme mali ísť do Chorvátska a syn sa obaril. Bolo to taktiež v júli. Nechceli sme jej povedať, čo sa presne stalo, že Pohoda nepokračuje," hovorí Lenkina mama.
Je po všetkom
Hlbšia sedemcentimetrová tržná rana na hlave, distorzia krku a pohmoždený hrudník. To boli jej zranenia. Za prvé dve mohol stan, za tretie niekto, kto sa ju snažil v chaose, ktorý nastal, oživiť. „Všetko bolo spontánne, ľudia chceli pomôcť. Neskôr sa za mnou stavil chlapec, či ma vraj nezakryl trigovicou, v ktorej mal mať kľúče od auta. Predtým na to nemyslel. Všetkých evakuovali. Ľudia si postupne uvedomovali, čo sa stalo. Kamarátom to došlo, až keď si nasadli pri evakuácii do auta. Neubránili sa slzám! Nič z tohto som nevedela. O tom, čo sa stalo, som sa dozvedela až pri rozprávaní so psychológom. On mi povedal, že fest bol zrušený," hovorí Lenka.
Lístok na budúci rok
Mladú ženu pustili minulú stredu domov. O tom, čo zažila, hovorí pomaly a s rešpektom. „Aspoň priatelia vidia, prečo nemám rada adrenalínové športy," zažartuje sympatická dievčina a dodáva, že na viacnásobné otázky usporiadateľov, čo by chcela alebo potrebovala, by si priala lístok na Pohodu 2010!
„Týmto gestom prejavujem postoj k celej udalosti a organizátorom. Tí podľa mňa určite nesklamali, lenže stalo sa to, čo nikto nečakal. Nemalo sa to stať nielen na Pohode, ale ani nikde inde! Je to smola. Myslím si, že sa časom povznesiem nad všetko, a nebudem mať traumu. Neviem, za aký čas pôjdem na ďalší fest, hoci ma známi volajú na Pustohlav. Chcem sa dať v pokoji dokopy, aby som mohla s kamarátmi absolvovať dovolenku v Chorvátsku," pokračuje.
Život ide ďalej
„Stále to beriem tak, že som rada, že som to bola ja, a nie moja kamarátka. Nezaoberám sa tým, prečo som bola medzi štyridsiatkou hospitalizovaných ja, keď tam bolo cez tridsaťtisíc ľudí. Nepripúšťam si ale, že som bola účastnikom takého hromadného nešťastia. Mám obavy čítať o festivale, o chlapcovi, ktorý tam zomrel. Nevyhýbam sa ľuďom, ale dnes už viem, ako je dôležité, že ak aj nie je človek pri vedomí, keď ho niekto drží za ruku, tak ako Maťa vtedy mňa," dodala Lenka.
